Neokonzervatívci: „anti-realisti“

Robert Parry

21.1.2015 Komentáře Témata: USA, Analýza 3779 slov

Mimoriadna správa: Americkí neokonzervatívci, ktorí ovládajú americkú vládu a média, spriadajú vo svojich hlavách stratégie, ktorých následky v reálnom svete ignorujú, a ohrozujú tým planétu. Ich „zmeny režimov“ rozpútali starodávnu nenávisť a šíria po svete chaos.

Z historického hľadiska bol jedným z hlavných prúdov americkej zahraničnej politiky „realizmus“, ktorý predstavoval primeranú aplikáciu americkej moci prostredníctvom vymedzených národných záujmov. V rámci týchto záujmov boli americké princípy ostatným krajinám hlásané, ale nie vnucované.

Tento prístup je možné vystopovať už do prvých dní Republiky, kedy prví prezidenti varovali pred „zamotanými alianciami“ s cudzími krajinami. Už prezident John Quincy Adams v roku 1821 vysvetľoval, že aj keď Amerika vystupuje v mene slobody „zdržala sa zasahovania do záležitostí ostatných krajín, a to dokonca aj vtedy, keď sa konflikt týkal princípov, ktoré ona sama zastávala.“

„Všade tam, kde sa rozšíril alebo rozšíri model slobody a nezávislosti, bude ležať aj jej srdce, požehnanie a modlitby. Avšak nešíri sa do zahraničia, len aby tam hľadala monštrá, ktoré by zničila.“

[Robert Kagan]

Žiaľ, v modernej súčasnosti skĺzol „realizmus“ zahraničnej politiky do chladnej kalkulácie moci. Už viac neháji obranu Republiky a širších národných záujmov, ale úzkeho spektra ekonomických záujmov. Jazyk slobody bol votkaný do transparentu, hlásajúceho chamtivosť a rabovanie. Sloboda sa stala nástrojom oprávňujúcim nastolenie diktatúry v krajinách s problémovou populáciou. Namiesto hľadania monštier, ktoré by zničila, americká politika často hľadala monštrá, ktoré by „nainštalovala.“

V dôsledku takých bezcitných skutkov, akými boli napr. nastolenie biznis-podporujúcich diktatúr v krajinách ako Irán, Guatemala, Kongo, Indonézia, Čile a angažovanie sa v krvavom masakri vo Vietname – si „realizmus“ zaslúžene vybudoval negatívnu reputáciu, zatiaľ čo sa údajne idealistickejšie politické stratégie stávali nadradenými.

Niektoré z týchto stratégií v podstate prekrútili slová J.Q. Adamsa tvrdením, že je doslova povinnosťou Ameriky vyhľadávať a ničiť monštrá v iných krajinách. Či už sa tieto stratégie nazývali „neokonzervatizmus“ alebo „liberálny intervencionizmus“, otvorene obhajovali americké zasahovanie do záležitostí iných krajín a stavali sa na stranu tých, ktorí sa aspoň minimálne prezentovali ako pro-demoratickí.

V posledných rokoch, zatiaľ čo sa rady „realistov“ – akými boli/sú George Kennan, Henry Kissinger a Brent Scowcroft - zmenšili alebo zostarli, počet „neokonov“ a ich mladších partnerov - liberálnych intervencionistov – výrazne vzrástol. Títo „anti-realisti“ sa vskutku stali dominantnými a začali propagovať svoju morálnu nadradenosť tým, že oni nielen že vyzývajú na dodržiavanie ľudských práv, ale aj zneškodňujú vlády, ktoré sa im odmietajú prispôsobiť.

Základným rozdielom medzi neokonmi a liberálnymi intervencionistami je centralizmus okolo Izraela v prípade neokonov, zatiaľ čo liberálni poskokovia kladú do centra svojho pohľadu na svet „humanitarizmus.“ Avšak tieto rozdiely sú v skutočnosti bezvýznamné, pretože liberálni jastrabi sú dostatočne politicky ostražití na to, aby hnali Izrael k zodpovednosti za jeho zločiny proti ľudským právam. Na druhej strane sú dosť chytrí na to, aby spolupracovali s neokonmi na stratégiach „zmeny režimu“ v tých cieľových krajinách, ktoré majú vo Washingtone slabú lobby.

V prípadoch „zmeny režimu“ existuje konsenzus, ako postupovať v prípade jednotlivých krajín: začína sa použitím „miernej sily“ – od propagandy proti režimu, cez financovanie vnútornej opozície v krajine až k ekonomickým sankciám a destabilizačným politickým kampaniam. A potom, ak je to operačne nevyhnutné a politicky prípustné, pristupuje sa k otvorenej vojenskej intervencii použitím zdrvujúceho útoku americkej armády.

Morálne krížové výpravy

Tieto intervencie sú vždy zahalené do formy morálnych krížových výprav – do potreby oslobodiť určitú populáciu z pazúrov Amerikou definovaného monštra. Obvykle vznikne určitá „kríza“, v ktorej „monštrum“ ohrozuje „nevinný život“ a to je spúšťačom tzv. „povinnosti ochraňovať“, označovanej chytľavou skratkou „R2P“ (right to protect p.p.).

Ale v skutočnosti akcie týchto anti-realistov takmer vždy spôsobia „zachraňovanej“ krajine závažné škody. Krížová výprava zabije množstvo ľudí – vinných aj nevinných – a následný chaos sa môže rozšíriť ako nákaza, ktorá sa nedá zvládnuť. V dôsledku toho sa neokoni a liberálni intervencionisti stali rozsievačmi smrteľnej choroby zvanej chaos.

A takýto chaos sa stal veľmi lukratívnym pre tých, ktorí su zainteresovaní do tejto „temnej stránky“ americkej zahraničnej politiky, v ktorej sa dajú zarobiť obrovské peniaze a ktorá je pod hlavičkou štátneho tajomstva zamedzená verejnej kontrole.

Spisovateľ James Risen popisuje vo svojej novej knihe Pay Any Price novú kastu oligarchov, ktorá sa objavila po útokoch 9/11 ako dôsledok vojny proti terorizmu - a z toho vzniknutých regionálnych vojen – a nahromadila si obrovské bohatstvo. Píše: „Existuje celá trieda zámožných majiteľov spoločností, výkonných riaditeľov korporácií a investorov, ktorí zbohatli tým, že americká vláda aplikuje túto temnú stránku svojej zahraničnej politiky...Noví oligarchovia takto v tichosti zarábajú peniaze. Stávajú sa tak najväčšími príjemcami bohatstva prevádzaného z verejných rúk do súkromných v histórii Ameriky.“ [str. 56]

Konsolidácia tohto bohatstva ďalej posilnila politický a mediálny vplyv „anti-realistov“, keďže noví oligarchovia obratom nalievajú časť týchto štedrých príspevkov daňových poplatníkov do think-tankov, politických kampaní a médií. Neokoni a ich liberálni kamaráti dnes naplno dominujú americkým mienkotvorným strediskám, od pravicových médií až po titulné stránky publikácií establishmentu, vrátane Washington Post a New York Times.

Naopak, hlasy zvyšných „realistov“ a ich, v súčasnosti nepravdepodobných, spojencov – protivojnových aktivistov – dostávajú v amerických mainstreamových médiách priestor iba zriedkavo. Ak si dovolia kritizovať americké vmiešavanie sa do cudzích záležitostí, okamžite sú označení za „obhajcov monštra“, ktoré je aktuálne na odstrel. A keď si dovolia kritizovať Izrael, tak sú napomenutí z anti-semitizmu a tým pádom vyhostení z váženej spoločnosti.

Byť teda „realistom“ v dnešnom Washingtone si vyžaduje schopnosť skryť svoje skutočné pocity práve tak, ako to svojho času robili homosexuáli, ktorí svoju orientáciu schovávali v „šatníku“ a na verejnosti vystupovali ako heterosexuáli a obklopení hetero-kamarátmi.

V mnohých ohľadoch je toto presne to, čo urobil prezident Barack Obama. Aj keď je pravdepodobne „šatníkový realista“, obsadil svoju administratívu úradníkmi, ktorých pohľad na zahraničnú politiku je prijateľný pre neokonov a liberálnych intervencionistov – Robertom Gatesom na obrane, Hillary Clintonovou na zahraničných veciach a generálom Davidom Petraeusom v poli.

Dokonca aj v jeho druhom volebnom období zostali jeho zahraničnopolitickí jastrabi vo väčšine, s ľuďmi ako štátna tajomníčka ministerstva zahraničných vecí pre Európu Victoria Nuland, podnecujúca krízu na Ukrajine a veľvyslankyňou pri OSN Samanthou Power, ktorá svojim R2P tlačí Ameriku do vojenskej intervencie v Sýrii.

Katastrofa v spomalenom zábere

Počas svojich 37 rokov vo Washingtone som osobne sledoval zrod a vývoj dnešného modelu zahraničnej politiky USA – a začalo to celkom nevinne. Po vietnamskej vojne a odhalení krvavých prevratov organizovaných CIA po celom svete, prezident Jimmy Carter volal po tom, aby sa ľudské práva dostali do centra zahraničnej politiky USA. Jeho nástupca, Ronald Reagan, si túto rétoriku privlastnil a zneužil ju prispôsobením svojej anti-komunistickej propagande.

A pretože Reaganove uchvátenie rétoriky ľudských práv v sebe zahŕňalo podporu takým brutálnym pravicovým silám, akými boli guatemalská armáda a nikaragujskí kontra-rebeli, celý tento proces si vyžadoval orwellovskú zmenu významu slov. Výraz „pro-demokratický“ sa stal synonymom k právam a ziskom biznismanov, nie k práci vládnych orgánov pre obyčajných ľudí.

Takéto prekrúcanie významu slov nemalo popliesť radových obyvateľov Guatemaly alebo Nikaragui, ktorí zažívali jeho kruté dôsledky v reálnom živote. Malo skôr ovplyvniť verejnú mienku američanov, ktorí podľa lexikonu reaganových propagandistov, potrebovali pozmeniť svoje vnímanie. [pozri tiež “The Victory of Perception Management.“]

Cieľom mladých neokonov v Reaganovej administratíve – ako boli napr.Elliot Abrams a Robert Kagan (terajší manžel Victorie Nuland) – bolo zoradiť americkú verejnosť za myšlienkami Reaganovej agresívnej zahraničnej politiky, alebo ako sa v tej dobe zvyklo hovoriť „nakopať vietnamský syndróm“ a ukončiť tak odpor verejnosti voči ďalším zahraničným vojnám.

Prezident George H.W. Bush prehlásil túto misiu za ukončenú po vojne v Perzskom zálive v roku 1991, kedy vyhlásil: „nakopali sme vietnamský syndróm raz a navždy.“

Odvtedy sa tento proces propagandy stal predvídateľným. Vyberiete si krajinu a jej lídra vykreslite v tom najhoršom možnom svetle. Predložíte motívy, ktoré pobúria verejnú mienku a podporia ochotu američanov v boji za správnu vec. Pomôžu fiktívne príbehy o „vyhadzovaní detí z inkubátorov“, alebo hrozná predstava „hríbovitého mraku“, a nikdy nie je na škodu zdôrazniť lídrovu korupciu a jeho „značkové okuliare“ alebo „saunu v jeho paláci.“

Pointou nie je to, že by daný líder nebol bez viny. Úprimne povedané, väčšina politikov nechutná je. Väčšina západných vodcov a ich spojencov v treťom svete – či už minulých alebo terajších – má na rukách viacej krvi, než niektoré z týchto vytipovaných „monštier“, ktoré americká vláda vo svete detekovala. Pointou je vytvoriť imidž.

Proces sa uvedie do pohybu aplikáciou dvojitých štandardov pomocou kanálov propagandy, ktoré má americká vláda k dispozícii. Poslušné americké mainstreamové médiá spoľahlivo skritizujú strašné správanie sa niektorých „nepriateľov“ Ameriky vo Venezuele, Iráne, Rusku, alebo na východnej Ukrajine. Na druhej strane ale proamerických lídrov z Kolumbie, Saudskej Arábie, Gruzínska, alebo západnej Ukrajiny vykreslia v úplne inom, mierumilovnejšom svetle.

Pre mainstreamového žurnalistu je úplne jednoduché – a z hľadiska zabezpečenia kariéry aj múdre – obviniť Chaveza, Ahmadinedžáda, Putina alebo Janukovyča z takmer čohokoľvek. Ak sa však jedná o Uribeho, saúdskeho kráľa Abdulláha, Saakašviliho alebo Jaceňjuka, úroveň dokazovania nemá obdoby – nehovoriac o tom, keď sa jedná o Benjamina Netanyahu.

Skutočná „temná stránka“

Tento „humanitárny“ intervencionizmus v sebe ukrýva temnú pravdu: a síce, že celý svet vrhá do nekonečného kolobehu násilia. Namiesto zlepšovania vyhliadok na ľudské práva a demokraciu, tieto ciele skôr pošliapava. Zatiaľ čo tieto stratégie priniesli zainteresovaným kontraktorom neskutočné bohatstvo, neokoni a ich „kamoši od ľudských práv“ vytvárajú, šírením smrti a chudoby, pre miliardy ostatných ľudí peklo na zemi.

Zoberme si napríklad začiatky afganskej vojny v 80-tych rokoch. Sovietsky zväz podnikol do Afganistanu inváziu s cieľom ochrániť komunistický režim, ktorý sa snažil vytiahnuť krajinu zo stredoveku, vrátane poskytnutia rovnoprávnosti ženám. Amerika odpovedala podporou islamského fundamentalizmu a vyzbrojovaním barbarských mudžahedínov.

V tom čase sa to zdalo ako rozumné riešenie, pretože islamský fundamentlizmus bol považovaný za silu, ktorá by mohla odporovať ateistickému komunizmu. Carterova administratíva to odštartovala, ale celý proces sa dramaticky vystupňoval až za Reaganovej administratívy, ktorá priniesla na scénu extrémnych wahabistov zo Saudskej Arábie a investovala miliardy dolárov do podpory týchto islamských militantov, medzi ktorými bol aj majetný Saúd menom Usáma Bin Ládin.

V danom období prakticky všetky americké médiá a takmer každý národný politik, na čele s  Reaganom, ospevovali mudžahedínov ako vznešených „bojovníkov za slobodu“, ale realita bola vždy trochu iná. [pozri tiež “How US Hubris Baited Afghan Trap.”]

Na konci 80-tych rokov americko-saudská „tajná operácia“ uspela. Sovietske vojská boli z Afganistanu vytlačené a komunistický režim v Kábule bol nahradený fundamentalistickým Talibanom, ktorý zbavil ženy ich práv a zahalil ich od hlavy po päty. Taliban takisto poskytol útočisko pre bin Ládina a jeho teroristickú skupinu Al-Káida, ktorá začiatkom 90-tych rokov presunula svoj záujem z Moskvy na Washington a New York.

Aj napriek tomu, že Saudská Arábia prerušila s bin Ládinom styky po tom, ako oznámil svoje úmysly zaútočiť na USA, niekoľko zámožných Saudov a ďalších multimilionárov z Perzského zálivu, ktorí zdieľali bin Ládinovu násilnícku formu islamského fundamentalizmu, ho aj naďalej financovali až do útokov 9/11 a aj po nich.

Strach a zúrivosť USA po útokoch 9/11 otvorili neokonom cestu k realizácii jedného z ich dlhodobých plánov – napadnúť a okupovať Irak aj napriek tomu, že s útokmi nemal nič spoločné. Mašinéria propagandy sa rozbehla a opäť so sebou strhla tých správnych ľudí. Kritici boli nazývaní „Saddámovými obhajcami“ alebo „zradcami“. [pozri tiež “The Mysterious Why of the Iraq War.“].

Na jeseň 2002 už bola myšlienka invázie do Iraku a odstránenie „monštra“ Saddáma Husseina cieľom nielen neokonov, ale aj skoro každého prominentného „liberálneho intervencionistu“ v Amerike, vrátane editorov a žurnalistov z New Yorkera, New York Times a prakticky každých väčších novín.

V tomto okamihu boli „realisti“ takmer v úplnom zatmení, ponechaní buď to márnemu reptaniu, alebo možnosti pridať sa ku svorke, ako to urobil Henry Kissinger. Ilegálna americká invázia do Iraku zmietla tiež „legálnych internacionalistov“, ktorí verili, že globálne dohody a najmä zákaz agresívnych vojen, sú pre budovanie mieru na planéte zásadné.

Expanzia krvavého kúpeľa

Vojnou v Iraku pripravili neokoni a liberálni intervencionisti ľuďom v Iraku krvavý kúpeľ s odhadovaným počtom obetí od niekoľko sto tisíc až cez milión. Avšak americkí okupanti urobili viac než to – destabilizovali celý región Stredného východu narušením krehkých vzťahov medzi Sunitmi a Šiitmi.

Po zvrhnutí a obesení sunitského diktátora Saddáma Husseina, založili pomstychtiví šiitski politici vlastný autoritársky štát pod vojenských patronátom USA a Veľkej Británie. Arogancia neokonov veci ešte zhoršila, keď veľa bývalých sunitských predstaviteľov a dôstojníkov uvrhla na okraj spoločnosti a vytvorila tým živnú pôdu pre Al-Káidu. Tá zapustila korene medzi irackých sunitov a vznikla z nej brutálna odnož živená jordánskym teroristom Abu Musab al-Zarqawim.

Zarqawiho Al-Káida v Iraku priťahovala tisícky zahraničných sunitských džihádistov, ktorí dychtili po boji proti Západu a Šiitom. Ďalší odišli do Jemenu a pridali s k Al-Káide na Arabskom polostrove. Vytrénovaní brutálnymi metódami počas povstaní v Iraku a v Jemene, zocelení džihádisti sa vrátili domov do Líbye, Sýrie, Európy a inam.

Katastrofa v Iraku mala byť silným odstrašujúcim príkladom. Neokoni a liberálni intervencionisti sa ukázali byť oveľa lepšími adeptami na politicko-propagandistické hry vo Washingtone, než na zvládnutie komplexných spoločenstiev na Strednom východe.

Avšak namiesto toho, aby boli podnecovatelia vojny v Iraku masovo poprepúšťaní a potrestaní, čelili naopak minimálnej zodpovednosti. Podarilo sa im obrátiť iracké fiasko na „konečné víťazstvo“ a udržať si tak vplyv vo Washingtone dokonca aj za prezidenta Obamu. Ten, aj keď možno je „šatníkový realista“, si udržal neokonov na kľúčových postoch a obklopil sa liberálnymi intervencionistami. [pozri tiež “The Surge Myth’s Deadly Result.”].

Takto Obama s nevôľou narukoval v roku 2011do ďalších krížových výprav neokonov a liberálnych intervencionistov: vojenskej intervencie na zvrhnutie líbyjského vodcu Muammara Kaddáfiho a tajnej operácie na odstránenie sýrskeho prezidenta Bashara al-Assada. V obidvoch prípadoch, propaganda bežala znovu na plné obrátky. Opozičné skupiny prezentovala ako „pro-demokratických umiernencov“, ktorí mierumilovne vzdorovali brutálnym diktátorom.

V skutočnosti bola opozícia zmesou umiernencov a islamských extrémistov. Keď ju Kaddáfí aj Assad – poukazujúc na prítomnosť teroristov – brutálne potlačili, dav skandujúci „R2P“ , požadoval americký vojenský zásah, či už priamo v Líbyi, alebo nepriamo v Sýrii. Americké mainstreamové médiá opäť prehnali každú udalosť cez filter propagandy, ktorý vykresľoval režimy ako stredoveké a opozíciu vynášal ku hviezdam.

Po tom, ako americká letecká kampaň zničila Kaddáfiho armádu a otvorila dvere víťazstvu opozície, Kaddáfi bol zajatý a brutálne zavraždený. Ministerka Hillary Clintonová na jeho účet zavtipkovala: „Prišli sme, videli sme, on zomrel.“

Avšak chaos, ktorý nasledoval po smrti Kaddáfiho, už taký vtipný nebol. Prispel totiž k zabitiu amerického veľvyslanca Chrisophera Stevensa a ďalších troch členov amerického diplomatického personálu v Benghází 11. septembra 2012 a k rozšíreniu terorizmu a násilia do severnej Afriky. V júli 2014, USA a ďalšie západné krajiny opustili svoje ambasády v Tripolise po tom, ako sa politický poriadok v krajine úplne rozpadol.

Šialenstvo v Sýrii

V Sýrii, ktorá bola veľmi dlho skoro na prvom mieste zoznamu adeptov na „zmenu režimu“, viedla americká, západná a sunitská podpora ďalšej „umiernenej opozície“ k občianskej vojne. Čoskoro sa však opozícia zmiešala s islamskými extrémistami, či už s odnožou Al-Káidy – frontom al- Nusra, alebo Islamského štátu Iraku a Sýrie (Islamský štát), ktorý sa sformoval z bývalých príslušníkov Zarqawiho Al-Káidy v Iraku a pokračuje v rovnakej brutalite aj po jeho smrti.

Napriek tomu, že americká propaganda obviňovala takmer zo všetkého sýrskeho prezidenta Assada, veľa obyvateľov Sýrie rozpoznalo, že sunitskí extrémisti, ktorí stáli za opozíciou, predstavujú smrteľnú hrozbu pre ostatné sýrske náboženské skupiny,vrátane šiitov, alawitov a kresťanov, a že Assadov aj keď autoritatívny, ale sekulárny režim, predstavuje najväčšiu šancu na prežitie.  [pozri tiež “Syrian Rebels Embrace al-Qaeda.“].

Namiesto hľadania reálneho politického riešenia, neokoni a liberálni intervencionisti trvali na americkej vojenskej intervencii v Sýrii. Či už tajnej – vyzbrojovaním opozície, alebo otvorenej – bombardovaním v štýle Líbye, a zničením Assadovej armády, aby tak otvorili brány Damašku rebelom. Pod nátlakom veľvyslankyne Samanthy Power a ministerky zahraničných vecí Hillary Clinton sa Obama sklonil pred požiadavkou dodať rebelom zbrane , aj keď neskôr CIA odhalila, že množstvo amerických zbraní skončilo v rukách extrémistov.

Koalícia nekonov a liberálnych intervencinistov sa chopila šance prinútiť Obamu k bombardovaniu Sýrie po sarinovom útoku v okolí Damašku, 21. augusta 2013. Vojnoví jastrabi a americké média okamžite z útoku obvinili Assada, aj napriek pochybnostiam niektorých amerických spravodajských analytikov, ktorí podozrievali z provokácie rebelov.

Tieto pochybnosti spolu s obavami z víťazstva extrémistov viedli Obamu k tomu, že v poslednej minúte odvolal bombardovanie a prijal dohodu sprostredkovanú ruským prezidentom Vladimirom Putinom, ktorá zaväzovala Assada vzdať sa všetkých chemických zbraní. Prezident Assad aj naďalej popieral svoje zapojenie do sarinového útoku. Neokoni a liberálni intervencionisti zúrili na Obamu – aj na Putina.

Šokovaní touto „realistickou“ spoluprácou Obamu a Putina, „anti-realisti“ sa uchýlili k démonizácii ruského prezidenta a zaumienili si vraziť medzi neho a Obamu klin. Ideálnym miestom na prerušenie týchto vzťahov sa ukázala byť Ukrajina. Neokonzervatívna asistentka ministerstva zahraničných vecí Victoria Nuland bola v perfektnej pozícii, aby zatlačila na zvrhnutie demokraticky zvoleného pro-ruského prezidenta Viktora Janukovyča.

Ako sama Victoria Nuland poznamenala v jednom prejave, americká vláda investovala 5 mld dolárov na podporu európskych ašpirácií západných ukrajincov, vrátane financovania politických aktivistov, novinárov a rôznych obchodných skupín. Čas na zber výsledkov týchto investícií nastal vo februári 2014, kedy násilné demonštrácie v Kyjeve, podporované dobre organizovanými neo-nacistickými milíciami, prinútili Janukoviča odstúpiť. [pozri tiež “Neocons’ Ukraine-Syria-Iran Gambit.“].

Ukrajinský prevrat sa odohrával v prostredí, v ktorom hral významnú úlohu historický rozpor medzi pro-európsky orientovaným západom, ktorý sa počas II. svetovej vojny netajil svojou podporou Hitlera, a východom krajiny, kde žijú prevažne etnickí Rusi s blízkymi rodinnými aj obchodnými prepojeniami na Rusko.

Hneď po tom, ako americké ministerstvo zahraničných vecí uznalo legitimitu pučistickej vlády a americké masmédia naservírovali propagandu proti Janukovyčovi, citujúc saunu v jeho dome, Obama sa s nimi zviezol a opäť sadol neokonom na lep. [pozri tiež “Obama’s True Foreign Policy Weakness.”]  

Rozpadajúca sa Ukrajina

Zatiaľ čo neokoni a ich liberálni spojenci opäť raz „vyhrali“, je treba položiť si otázku, čo táto výhra znamená pre obyvateľov Ukrajiny? Ich krajina, ktorá beztak už balancovala na úrovni skrachovaného štátu, skĺzla do hlbšieho ekonomického chaosu a občianskej vojny. S neo-nacistami a inými extrémistami dosadenými do kľúčových postov v národnej bezpečnosti začal nový režim útočiť na etnických Rusov, ktorí vzdorovali Janukovyčovmu zosadeniu.

Obyvatelia Krymu s drvivou väčšinou hlasovali za odtrhnutie od Ukrajiny a opätovné pripojenie k Rusku. Tento krok západná vláda odsúdila ako ilegálnu anexiu a väčšina amerických médií ho nazvala inváziou aj napriek tomu, že zainteresované ruské jednotky už boli na Kryme umiestnené v rámci dohody o ochrane ruskej námornej základne v Sevastopole. Východné provincie Ukrajiny sa chceli tiež odtrhnúť, čím vyvolali ozbrojené strety. Tie majú za následok najhoršie krviprelivanie na európskom kontinente za posledné desaťročia. Tisícky ľudí zomreli a milióny utiekli.

Americké média sa, samozrejme, držia línie, že to všetko je chyba Putina, aj napriek tomu, že kyjevský režim ostreľoval východné mestá a vypustil do pouličných bojov brutálne neo-nacistické milície. Po prvý krát od II. svetovej vojny boli v Európe nasadené úderné jednotky, označené nacistickými insigníami.

Navyše, niektorí neokoni, natoľko povzbudení úspechom propagandy proti Putinovi, začínajú dokonca fantazírovať o „zmene režimu“ v Moskve.

Ak sa obzriete na históriu posledných 35 rokov – od tajnej operácie v Afganistane, cez vojnu v Iraku a americké intervencie v Líbyi, Sýrii, Ukrajine a inde vo svete – naskytne sa vám obraz neokonov a ich liberálnych poskokov, ktorí sa správajú ako „Čarodejníkov učeň“ vyrábajúci problémy, ktoré sa mu čoskoro vymknú spod kontroly.

Stačí sa pozrieť na chaos, ktorý rozpútala táto neokonzervatívna a liberálna politika:

  • povzbudzovanie rastu islamského fundamentalizmu a napomáhanie vzniku Al-Káidy v Afganistane;
  • vytvorenie ohniska, v ktorom sa sústreďovali a trénovali džihádisti počas vojny v Iraku;
  • destabilizácia režimov v Líbyi a Sýrii, ktoré sa snažili zvládnuť týchto teroristov;
  • provokácia novej studenej vojny na Ukrajine, ktorá v sebe nesie možné riziko použitia jadrových zbraní pri konečnom zúčtovaní s Ruskom.

Najnovším dôsledkom celého tohto chaosu bol teroristický útok v Paríži. V náväznosti naňho teraz niektoré horúce hlavy v Európe volajú po ďalšej obľúbenej myšlienke neokonov: po „vojne civilizácií“, ktorá by proti sebe postavila kresťanské spoločenstvo a Islam v modernej verzii krížových výprav.

Áno, ja viem, že by sme „v týchto časoch“ nemali hovoriť o príčinách tohto chaosu a nemali by sme z toho viniť neokonov a ich liberálnych kamarátov. Namiesto toho by sme mali eskalovať konflikty a chaos.

Mali by sme pokračovať v ideológii „tvrďáctva“ – utláčaním moslimov na Západe, zvrhnutím Assada v Sýrii, rozdrvením etnických Rusov na východe Ukrajiny, destabilizáciou Ruska a zrušením rozhovorov o nukleárnom programe s Iránom, aby sme naň mohli následne uvaliť sankcie alebo ho rovno vybombardovať. A to všetko v mene „demokracie“, „ľudských práv“ a „bezpečnosti.“

Pri pohľade na tento šialený dom postavený neokonmi sme vo veľkej miere svedkami starého porekadla o pacientoch, ktorí riadia ústav. Avšak tentoraz ten ústav vlastní najdômyselnejšie zbrane sveta, vrátane masívneho jadrového arzenálu.

Neokonzervatívci svojou zručnou propagandou vytvorili pochmúrnu krajinu zázrakov, v ktorej:

  • nikto nepredvída nebezpečenstvo povzbudzovania islamského fundamentalizmu;
  • nikto neberie ohľad na historickú nenávisť medzi Sunitmi a Šiitmi;
  • nikto nepredpokladá, že by americké vraždenie tisícov a tisícov moslimov mohlo vyprokovať odvetu;
  • nikto nemyslí na dôsledky zvrhávania režimov v nestabilných regiónoch;
  • nikto sa ani len neobťažuje štúdiom trpkej histórie miesta akým je Ukrajina;
  • nikoho netrápi rozširovanie nepokojov v jadrovej mocnosti – v Rusku.

Áno, toto neokonzervatívne šialenstvo – tento „anti-realizmus“ – sa odohráva vo svete vo veľkom meradle, pričom ničí reálne životy a skutočne ohrozuje budúcnosť planéty.

Článok Neocons: The ‘Anti-Realists’ bol uverejnený 17.1.2015 na stránke consortiumnews.com Preklad: MM

Známka 1.2 (hodnotilo 137)

Oznámkujte kvalitu článku jako ve škole
(1-výborný, 5-hrozný)

1  2  3  4  5 

Káva pro Zvědavce

Být v obraze něco stojí.
Připojte se k ostatním a staňte se
také sponzorem Zvědavce, stačí
částka v hodnotě jedné kávy měsíčně.

Bankovní spojení: 2000368066/2010
Ze Slovenska 2000368066/8330
IBAN: CZ4720100000002000368066
BIC/SWIFT: FIOBCZPPXXX

Další možnosti platby › Související články ›

Ve zkratce

Strana Debout La France udělá koalici s Národní Frontou Marine Le Penové28.04.17 21:14 Francie 0

Oděsa 2. 5. 2014 - protestní shromáždění v Praze + dokument v ruštině28.04.17 20:54 Česká republika 0

Otevřený dopis: Dlouholetá republikánská volička François Fillonovi28.04.17 20:00 Francie 0

Hraje se o plot mezi Makedonií a Řeckem?28.04.17 19:23 Makedonie 0

Le Penová ještě může zvítězit28.04.17 13:53 Francie 1

Výsledky francouzských voleb v souvislosti s výskytem mešit28.04.17 13:28 Francie 0

Starosta dostal pokutu. Ve třídách je moc muslimských dětí, řekl27.04.17 09:21 Francie 3

Všechny ženy budou nosit muslimské šátky! Nový návrh zeleného prezidenta Rakouska26.04.17 17:30 Rakousko 8

Babiš fandil Macronovi26.04.17 00:57 Česká republika 1

Mezinárodní společnost pro lidská práva: O azylu křesťanů by neměli rozhodovat muslimové25.04.17 23:38 Německo 0

OSN vybrala Saúdskou Arábii na post předsedy Komise pro práva žen24.04.17 23:35 Saudská Arábie 4

Média se dnes chovají jako gangy24.04.17 22:59 Evropská unie 1

Francie - volby - oficiální mezitímní výsledek součtu hlasů24.04.17 00:15 Francie 2

Včera v metru23.04.17 23:51 Česká republika 12

Macron už hrotí vztahy s Ruskem: Ve štábu Macrona odmítli akreditaci televiznímu kanálu RT23.04.17 23:02 Francie 0

Rtl.fr ve 21:17: Macron i Le Penová postupují do druhého kola s 23,8 % a 21,7 % hlasů23.04.17 21:28 Francie 3

Francouzské volby - výsledky zahraničního hlasování23.04.17 16:18 Francie 0

Basel: Dvě dívky pobodány severoafričanem22.04.17 23:04 Švýcarsko 1

Skupina Accora prodala 62 svých hotelů nižší kategorie za účelem ubytování migrantů22.04.17 22:31 Francie 3

Poslední volební odhady agentury Filteris22.04.17 22:22 Francie 0

Měnové kurzy

USD
24,63 Kč
Euro
26,83 Kč
Libra
31,89 Kč
Kanadský dolar
18,03 Kč
Australský dolar
18,44 Kč
Švýcarský frank
24,75 Kč
100 japonských jenů
22,08 Kč
Čínský juan
3,57 Kč
Polský zloty
6,35 Kč
100 maď. forintů
8,57 Kč
Ukrajinská hřivna
0,92 Kč
100 rublů
43,23 Kč
1 unce (31,1g) zlata
31 231,22 Kč
1 unce stříbra
423,97 Kč
Bitcoin
32 814,13 Kč

Poslední aktualizace: 30.4.2017 00:33 SEČ

Tuto stránku navštívilo 13 352